Rád by som sa s vami podelil o príbeh, ktorý som počul priamo od Ikeda sensei-a. Do Aikido Meishinkai som vstúpil v roku 1988. V tom čase Ikeda sensei vyučoval vo Švajčiarsku ako inštruktor Aikikai a do Japonska sa vracal raz alebo dvakrát do roka.
Mal som tú česť učiť sa od Ikeda sensei-a práve počas jeho návratov do Japonska. Čo na mňa urobilo trvalý dojem, bolo to, aké logické boli jeho pohyby aj samotné vysvetlenia techník.
Blízko dojo v Kamiitabashi bola vynikajúca reštaurácia s ODEN, kam sme po tréningu často spoločne chodievali. „ODEN“ je japonské jedlo pripravované hlavne z rybej pasty a výborne sa hodí k saké alebo pivu.
Myslím, že tento príbeh som počul práve v tej reštaurácii. Ikeda sensei mi vtedy povedal:
„Nezáleží na tom, aký skvelý je učiteľ alebo technika – ak ich žiak nedokáže napodobniť, je to, akoby nikdy neexistovali.“
Tieto slová ma zmiatli. Keď Ikeda sensei videl moje rozpaky, vysvetlil mi to podrobnejšie:
„Ak je učiteľ skutočne veľký, dá sa to dokázať počas jeho života predvádzaním jeho techník. Ale keď učiteľ zomrie, ako dokážete, že bol skvelým učiteľom? Môžu to ukázať iba jeho žiaci. Ak žiaci nedokážu zreprodukovať učiteľove techniky, nikdy sa nedokáže, že ten učiteľ bol skutočne výnimočný.“
V tom čase som si myslel, že jeho slovám rozumiem. Avšak teraz, keď už Ikeda sensei nie je medzi nami, si uvedomujem, že tento príbeh mal ešte iný význam:
„Nakane-kun, budeš to schopný dokázať, keď tu už nebudem?“
Moje zručnosti sú stále nedostatočné, ale dúfam, že raz dokážem, že Ikeda sensei bol skvelým učiteľom. S touto myšlienkou v mysli pokračujem v cvičení.
