Mário Černý

Ako si sa dostal k aikido?

Keď som bol malý, tak som bol také veľmi energické dieťa a mama mi odporučila, že by som sa mal venovať nejakému bojovému športu alebo bojovému umeniu, aby som mal tú energiu viac pod kontrolou. To bolo tesne po páde komunizmu. Dostal som sa tak ku karate. A cvičil som ho od septembra roku 1990 do roku 1992. Vtedy neexistovali v rámci Československa iné bojové umenia. Bolo tu historicky karate od šesťdesiatych rokov. Od sedemdesiatych rokov tu bolo judo. A postupne, po páde komunizmu, sem začali prenikať aj ďalšie bojové umenia. Vtedy za komunizmu, bolo to judo a karate len taká športová záležitosť. Veľmi išlo o súťaže, vyhrávanie a body a mne tam chýbalo akési hlboké poznanie. Nejaká filozofická stránka, ale aj hlboké poznanie toho karate v tom zmysle, ako nejaké majstrovstvá, majstrovská technika. Vtedy som sa o to začal zaujímať. V tom čase vychádzal v rámci Československa, vtedy sme boli ešte jedna krajina, časopis, ktorý sa volal Budo. V tom časopise vychádzali také historické príbehy o jednotlivých bojových umeniach. Ako japonských, tak čínskych a kórejských. V rámci týchto článkov tu vychádzala séria o aikido, kde boli prezentované techniky vo forme fotiek a tiež tu bolo napísané o histórii aikido a o O’sensei-ovi. Také tie príbehy, čo poznajú všetci, že sa vyhol guľke, že ktokoľvek a kedykoľvek naňho mohol zaútočiť a vždy to vedel dopredu. Väčšinou také až mysteriózne. A tá filozofia, aj tie ostatné veci, ktoré sa tam písali, ma oslovili a začal som sa zaujímať, či sa v mojom meste, v Trnave, nenachádza aikido dojo. Vtedy nebol internet, google, youtube a ďalšie také, takže sa tieto informácie veľmi ťažko zisťovali. Bol som v takej partii kamarátov, kde sme sa o tieto veci zaujímali. Oni síce vtedy nič necvičili, ale vedeli, že robím karate. Jeden z tejto partie zistil nejakým spôsobom, že v Trnave sa približne pred pol rokom otvorilo aikido dojo a v septembri roku 1993 sme objavili nejaký plagátik, že je nábor a tak sme sa tam štyria prihlásili. Môj učiteľ mal vtedy 6. Kyu a prvý rok, alebo bol to skôr pol rok, sme nemali tatami. Všetky cvičenia aj pády prebiehali na parketách. Druhý rok sme mali také školské žinenky. Také kožené a veľmi mäkké, do ktorých sa zabárali nohy. Tiež tam boli gymnastické pásy, na ktorých sa lepšie robilo tai sabaki, ale boli stále tvrdé na padanie. Tak toto boli moje začiatky.

Kto bol v tom čase Tvoj učiteľ?

Ten učiteľ sa volal Robo Zvolenský a založil to ešte s jedným mužom, ktorý bol Tibor Bokor.

V čom Ťa tento učiteľ najviac ovplyvnil?

Nedalo by sa povedať, že by ma v niečom ovplyvnil. Bola to jediná možnosť ako cvičiť aikido. Už od začiatku som začal chodiť na semináre. Už po druhom týždni cvičenia sme išli na seminár, a ako som hovoril, vtedy to nebolo, že na internete by sa našli informácie. To sa ti jednoducho objavil nejaký plagátik v rukách a zistil si, že je nejaký seminár, ktorý vedie 1. Kyu Ferdinand Čuperka, ktorý to tiež organizoval, v Nových Zámkoch. Takže ideme! Vlakom sme išli do Nových Zámkov. Žiadna GPS, žiadna navigácia. Podľa mapy. Niekde sme mali napísanú tú adresu. Viedol to teda Ferdinand Čuperka 1. Kyu, čoskoro 1. Dan Aikikai, ktorý bol prvým prezidentom Slovenskej Aikido Asociácie. Vtedy vlastne vznikala. Zhruba mesiac potom bol ďalší seminár v Martine, ďalší v Ružomberku a tak sme začali chodiť a vlastne sme žili od seminára do seminára. Každé dva mesiace bol nejaký seminár. Väčšinou práve pod týmto Ferdinandom Čuperkom a on v tom čase začal získavať kontakty na [Masatomi] Ikeda sensei-a, ktorý pôsobil vo Švajčiarsku a začal cestovať do Čiech. [Masatomi] Ikeda sensei prišiel do Čiech myslím v roku 1994. Rok na to, v júli 1995, prišiel na Slovensko a presadil to práve Ferdinand Čuperka. Vďaka nemu sme sa napojili na tento štýl cvičenia Ikeda sensei-a. A v decembri 1994 alebo v januári 1995 prišiel Michele Quaranta sensei prvýkrát do Trnavy, čo bola taká predpríprava na príchod Masatomi Ikeda sensei-a, ktorý prišiel o päť alebo šesť mesiacov neskôr, v júli 1995 do Trnavy. Takže nebolo to, že by ma nejako ovplyvnil ten môj prvý učiteľ, ale čo som tým chcel povedať, že to bola jediná možnosť ako cvičiť aikido. A ak človek chcel cvičiť, tak to bolo takto možné aj napriek tomu, že to bolo len 6. Kyu. Dnes sa na to pozeráme tak, že 6. Kyu je úplný začiatočník, ale vtedy to bol učiteľ. A iný nebol, takže keď si chcel cvičiť, tak si cvičil a keď nie, tak si necvičil.

Prejavovalo sa na Tebe, že si predtým cvičil Goju-Ryu karate?

Uhm, myslím, že to bolo cítiť, ale mám silný pocit, že je to cítiť do dnešných dní. Mám tie silné základy karate a využívam, čo som sa naučil, hlavne, čo sa týka úderov a prezentujem to stále, čo sa týka aikido.

Kto bol pri zrode Slovenskej Aikido Asociácie?

Ja som mal vtedy 15 alebo 16 rokov, takže si to nepamätám úplne presne, ale čo si pamätám, tak to bolo šesť zakladajúcich klubov a Aikido Dojo Trnava bola jedno z nich. Neviem, či ich vymenujem všetky, ale bolo to Aikido Dojo Trnava, Aikido Dojo Nové Zámky, Haiko Dojo Bratislava, Ružumberok, Levice a Vráble, ak som niekoho zabudol, tak sa mu ospravedlňujem, ale myslím, že to bolo týchto šesť klubov. A takým hlavným iniciátorom alebo hýbateľom bol Ferdinand Čuperka. Vtedy mal 1. Kyu a niekedy v tom čase, okolo roku 1994, získal 1. Dan Aikikai.

Pokiaľ viem, predchodcom bola Československá asociácia aikido, je to tak?

Na toto by bolo lepšie sa opýtať Romana Ilavského, pretože ja som bol vtedy veľmi mladý, ale myslím, že to bola Československá federácia aikido, ako predchodca a po rozpade Československa v roku 1992 sa z Československej federácie aikido vyčlenila Slovenská Aikido Asociácia a pred Českou federáciou sa paralelne vytvorila Česká asociácia aikido, ale Slovenská Aikido Asociácia vznikla ako nástupnícka organizácia Československej federácie aikido, ktorá je momentálne Česká fedederace aikido.

Ty si získal 1. Dan Aikikai v roku 1998, to bolo na letnej škole aikido?

Nie, to bolo v Trnave vo februári alebo marci s Ikeda sensei-om. Ikeda sensei prišiel prvýkrát v roku 1995, potom bola hneď letná škola v Zlatých Moravciach (pod vedením Ikeda sensei-a). Ďalší rok 1996 nebola letná škola (poznámka: LŠ sa konala pod vedením Michele Quaranta sensei-a). V roku 1997 bola letná škola (pod vedením Ikeda sensei-a). V roku 1998 zase nebola letná škola (poznámka: LŠ sa konala pod vedením Michele Quaranta sensei-a). A v roku 1999 bola prvýkrát v Nových Zámkoch, pokiaľ si dobre spomínam.

Máš nejakú špeciálnu spomienku na Ikeda sensei-a?

Mám ich veľa. Úplne prvá spomienka je na ten prvý seminár v Trnave. To bolo v úplne tej istej hale, kde sa teraz konalo 30. výročie Slovenskej Aikido Asociácie | Aikikai Slovakia s Hombou Dojo Cho Ueshiba Mitsuteru sensei-om. Jednak sme tam išli tie krátke kata – hiki otoshi, mae otoshi a následne sme to robili proti dvom a trom útočníkom. Potom, čo mi veľmi pomohlo s aikido, bolo, že Ikeda sensei veľmi precízne vysvetlil techniku Shihonage. Do tej doby sme robili Shihonage tak, že sme šli s tou rukou najprv akoby dole a potom sme to celé zdvíhali a Ikeda sensei nás to naučil, rovnako ako som to dnes vysvetľoval na tréningu [rozhovor bol vedený pri príležitosti letnej školy, ktorú Mário Černý viedol spolu s Lukášom Nitrianskym], že s tou rukou treba ísť hore a využiť tú energiu toho ukeho. Dovtedy som cítil limity toho Shihonage a že je veľmi ťažké ísť najskôr dole a potom to celé zdvíhať. Tiež precízne vysvetlil techniku Ikkyo s tým absorbovaním a ešte si pamätám, že nám ukázal všetky formy Katatori Menuchi, ukázal Ikkyo, Kotegaeshi, Iriminage, Shihonage, Tenchinage a Genkeikokyunage [v iných systémoch Sokumen Iriminage, Kokyunage alebo Kokyuho] a ukázal to v prevedení na Uchi no Te a Kata no Te, na obe ruky. Každú ukázal len raz, ale všetky som si zapamätal. Nehovorím, že som to vedel urobiť precízne, ale vedel som všetky urobiť a Katatori Menuchi bola vtedy veľmi pokročilá forma. Takže toto sú moje prvé skoré spomienky na Ikeda sensei-a a potom nás samozrejme učil všetky tie kroky ako Irimi, Irimi Tenkan, Tenshin a vždy Mae Ashi a Ushiro Asi. Tenshin bol krok, ktorý sa vo svete veľmi nepoužíva a všeobecne vo svete aikido. Bol to taký špeciálny krok Ikeda sensei-a. Tomuto sme sa venovali a toto nás učil.

Menil sa štýl výučby Ikeda sensei-a počas rokov?

Nepovedal by som, že sa menil, ale určite to malo akúsi kontinuitu. Povedal by som to tak, že nás posúval ďalej. Vybudoval nejaké základy a na týchto základoch staval. Neberiem to ako vývoj výučby, ale beriem to ako náš progres, ale pamätám si také špeciálne momenty, kedy Ikeda sensei trochu laboroval alebo hľadal tú techniku a niektoré veci akoby prispôsobil, ale to boli konkrétne techniky alebo konkrétne momenty v technike.

Bol vtedy rovnaký skúšobný poriadok ako je teraz?

Nie, tento skúškový poriadok je od roku 1999 a v roku 1995 bol predchodcom tohto skúšobného poriadku. Neviem, či vo Švajčiarsku bol až po 4. Dan, ale my sme mali verziu od 6. Kyu po 1. Dan a ďalej sme ho nemali, tak neviem, či bola verzia pre 2., 3. a 4. Dan. Tento skúšobný poriadok bol predchodcom toho súčasného. V určitom ohľade zachoval niektoré veci, ale bol naozaj veľmi prekopaný a zaviedol tam určitú filozofiu a štruktúru. Jednou z tých vecí je, že každá z tých skúšok má 32 otázok/ požiadaviek. Nehovorím, že nutne 32 techník, pretože niektorá otázka/ požiadavka má 2, 4 alebo aj 8 techník, ale vždy je tam tých 32 otázok/ požiadaviek. Len 6. Kyu je 8 otázok a 5. Kyu je 24 otázok, takže spolu to tiež tvorí 32 otázok/ požiadaviek. Normálne vo svete aikido, nehovorím, že vždy, ale väčšinou, sa začína skúškou na 5. Kyu. Aj v Aikikai Hombu Dojo to tak je. Sú učitelia, čo majú aj 6. Kyu, ale ja to chápem tak, že pre začiatočníka je veľmi ťažké začať rovno s 32 otázkami, tak to Ikeda sensei rozdelil na dve časti. Myslím, že je to lepšie naučiteľné pre začiatočníka. A v tých ôsmych otázkach je skrytá celá filozofia toho didaktického systému Masatomi Ikeda sensei-a. Sú tam štyri veľké techniky: Ikkyo, Kotegaeshi, Iriminage a Shihonage, ktoré vychádzajú z tých dvoch techník “mamy” a “otca” Genkeikokyunage a Tenchinage. Z tohto jadra sa všetko potom rozvíja do všetkých ďalších techník.

Hovoril Ikeda sensei o svojich učiteľoch Hiroshi Tada Shihan a Kisshomaru Ueshiba Doshu?

O Kishomaru sensei-ovi nehovoril vôbec, aspoň čo si ja spomínam, a čo som bol prítomný na jeho seminároch. Na Tada sensei-a spomínal, povedal by som, pravidelne. Nebolo to nejako extrémne často, ale bolo to pravidelne.

Kedy si sa naposledy stretol s Masatomi Ikeda sensei-om?

Osobne som sa s ním naposledy stretol v júli roku 2016 v Japonsku.

Ako dlho už učíš aikido?

Ja som začal s výučbou aikido, keď som bol 2. Kyu v januári roku 1996.

Vyvíjal sa Tvoj systém učenia nejako? A poprípade ako?

Myslím, že sa určite vyvíjal. Bola by asi chyba, keby sa nevyvíjal, pretože je rozdiel, keď človek robí aikido povedzme tri, štyri, päť rokov aikido a keď ho robí desať, pätnásť a potom tridsať rokov, takže určite sa nejakým spôsobom vyvíjal, ale sám seba hodnotiť je naozaj veľmi ťažké. To by bola otázka skôr na mojich žiakov alebo nasledovníkov, ako sa vyvíjal.

Učíš vo svojom dojo pravidelne zbrane?

Mali sme dlho obdobie, povedzme pätnásť rokov, kedy bol vždy štvrtok vyhradený špeciálne na zbrane. Bolo to jo, bokken alebo tanto, ale vždy to boli zbrane a v utorok bol vždy pravidelne tréning Hojo, ale v jednej chvíli, keď sa mi narodili deti, už som nedokázal byť päť dní v týždni v dojo a tak sme tie tréningy nejako upravili a potom v podstate zanikli tie tréningy zbraní. Aktuálne učím pravidelne zbrane vždy v letnej sezóne, takže začíname niekedy v polovici júla do prvého septembra, takže celé letné prázdniny.

Teba osobne baví viac aikido so zbraňami alebo bez zbraní? Alebo nemáš žiadne priority?

Nemám žiadne preferencie. Baví ma oboje.

Ovplyvnilo obdobie Covid-u veľmi vaše dojo?

To je veľmi dobrá otázka. Mňa celkovo zaujíma svetové dianie, takže som Covid zaznamenal už niekedy v januári alebo februári, kedy boli prvé zmienky v Číne a už som mal vtedy zdvihnutý prst, taký výkričník a ako sa to začalo dostávať do Európy, tak už som bol taký v pozore a keď začali prichádzať také prvé správy a videá z Číny a vyzeralo to, že sú tam uzavreté celé štvrte, tak už som sa mentálne pripravil na to, že môže nastať niečo veľkého, a tak som si v duchu hovoril, čo urobíme my až to sem príde a ako by sme reagovali, keby prišla nejaká pandémia. A od prvého dňa sme mali dohodu s Romanom Ilavským, s ktorým prevádzkujeme dojo, že hneď, ako sa Covid dostane na Slovensko, zatvoríme dojo. V tom čase sme nevedeli, čo je Covid, nevedeli sme, ako sa šíri a do akej miery je to nebezpečné. Takže sme boli v strehu. Vo všetkých okolitých krajinách už bol Covid, ale na Slovensku zatiaľ nie. Myslím, že prvý prípad bol na Slovensku v utorok alebo vo štvrtok, tak som poslal e-mail s tým, že zatvárame dojo a od nasledujúceho dňa prechádzame na online kurzy. Mali sme niekoľko verzií online výučovaní. Najprv to začalo tak, že som im zadal nejaké úlohy a nechal ich natočiť sa pri ich precvičovaní. Takto sa natáčali a posielali mi to a ja som im za to dával body a na konci sme to vždy vyhodnotili a ten zo skupiny, kto mal najviac bodov, dostal darček. Ako bokken, jo alebo rôzne aikido batohy, aikido hrnčeky a podobné veci. A v skutočnosti sme od prvého dňa až do konca neprestali cvičiť, pretože sme prešli na online vzdelávanie. A musím povedať, že sme obdobie Covid-u veľmi úspešne prečkali, pretože v skutočnosti sa týchto cvičení zúčastnilo päťdesiat percent ľudí a osemdesiat percent ľudí zostalo verných Aikido Dojo Trnava a podporovalo ho, takže sme ho nemuseli zatvoriť a mohli sme pokračovať aj po Covid-e. V skutočnosti sme stratili dvadsať percent členov dojo, čo vnímam ako úspešne.

To je naozaj veľmi úspešné oproti ostatným dojo.

Mali sme štyri online metódy a hovorili sme tomu Virtual Skype Dojo. Na konci, posledné dve verzie, sme to robili tak, že sme mali telefón na statíve a ľudia sa pripájali z domu. A my sme to na obrazovke sledovali každý jeden deň, mali sme to tak päťkrát do týždňa, bolo nás päť učiteľov, Roman Ilavský sa zameral na detský skúšobný poriadok, Lukáš Nitriansky sa zameriaval na také kondičné cvičenia, ja som mal zbrane, Henrieta mala yogu a ešte tam bol jeden muž a ten mal také detské veci. Takže všetci mali možnosť cvičiť päť dní v týždni a asi 50 alebo 55 percent ľudí cvičilo päť dní v týždni. A aj nás to bavilo, pretože sme to urobili takou zábavnou formou, kto bol účastník tej online výučby dostal osem bodov, plus dostávali extra body, osem bodov keď nazdieľali nejakú fotku alebo nejaké video ako cvičia doma a plus ďaľších šestnásť extra bodov bolo akoby “tatami waza” (umývanie/ upratovanie), pretože, ja som chodil vždy do dojo umývať tatami, a tak som to nazdieľal a teraz som chcel, aby aj rodičia z toho niečo mali, pretože stále boli doma zatvorení, tak aby im to nezačalo liezť na nervy, tak sme tie deti dotiahli k tomu, aby doma tiež upratovali, takže keď tie decká pozametali celý byt alebo vytreli s mopom, tak dostali extra 16 bodov. Takže mohli získať až 32 bodov: dochádzka, zdieľanie fotiek, alebo videí a upratovania a rodičia si to veľmi chválili.

To bol teda veľmi unikátny systém.

Áno, áno. Máme z toho natočené videá, keď pôjdeš na naše webové stránky v sekcii galéria, tak sú tam myslím dve alebo tri videá z týchto Covid-ových cvičení, z tohto Virtual Skype Dojo.

V akom roku si bol prvýkrát v Japonsku?

V roku 2004.

A aké z toho máš spomienky?

Bolo to cestovať, nie ako na Mars, ale do úplne inej galaxie. Bolo to niečo unikátne, čo nikde inde človek nezažije a v tom čase bol internet ešte v plienkach a neexistovali žiadne informácie, takže človek sa učil len na vlastnej skúsenosti. Taká hlavná spomienka bola, že všetko tam bolo inak, všetko bolo naopak. Nemyslím v negatívnom slová zmysle, ale skrátka naopak. Človek musel mať oči na pozore a za pochodu sa všetko učiť. Ako fungujú všetky tieto veci, ako napríklad od toho, že sa chodí vľavo na chodníku a nie vpravo, po také veci akože keď chceš niekoho u nás zavolať, tak máš pozíciu ruky in no te, ale keď to urobíš v Japonsku, tak nikto nepríde, keď chceš niekoho zavolať, tak musíš mať pozíciu ruky akoby jo no te. V podstate všetko tam bolo naopak, napríklad sprcha, keď chceš tu zapnúť sprchu, tak tú páku ťaháš k sebe, ale keď ju chceš zapnúť v Japonsku, tak ju tlačíš od seba. Keď zamykáš dvere, tak u nás zamykáš smerom ku kľučke, ale v Japonsku to máš naopak, takže vždy, keď som šiel z hotelovej izby, tak som si vždy odomkol dvere a vždy, keď som prichádzal a chcel som si ich odomknúť, tak som si ich vždy ešte viac zamkol.

Ty si išiel do Japonska kvôli aikido alebo si tam išiel cestovať?

Bolo to hlavne kvôli aikido. Ja som bol vyslaný za Slovenskú Aikido Asociáciu | Aikikai Slovakia ako zástupca na IAF kongres, ktorý sa koná každé štyri roky a roku 2004 tam bola SAA schopná vyslať len jedného zástupcu, ktorým som bol ja. Dovtedy na to neboli peniaze. Aj v tom roku 2004 to bolo extrémne drahé, ale prvýkrát sa podarilo asociácii tam poslať svojho zástupcu ako oficiálneho reprezentanta. Slovenská Aikido Asociácia | Aikikai Slovakia bola prijatá do IAF v roku 1996 prostredníctvom Masatomi Ikeda sensei-a. Roku 2000 tam zastupoval SAA Michele Quaranta sensei a v roku 2004 som tam šiel ja. Bol tam teda aj Michele Quaranta sensei, ale ja som tam bol ako oficiálny reprezentant. Bol som účastníkom kongresu a samozrejme som paralelne s tým cvičil aikido. Vtedy sme tam necestovali, boli sme len v Tokyo, ale také základné veci v Tokyo som teda obehol a samozrejme bol som cvičiť v Aikikai Hombu Dojo.

Čie tréningy si v Hombu Dojo navštevoval?

Chodil som pravidelne na tréningy Doshu Moriteru Ueshiba sensei-a a vždy som zostal ešte na dva ďalšie tréningy, ale kto ich viedol, si už nepamätám, ale vždy som ešte absolvoval ďalšie dva tréningy. Tréning Doshu bol od 6:30 do 7:30, potom bola prestávka. Následne bol tréning od 8:00 do 9:00, poludňajšia prestávka a ďalší od 9:30 do 10:30.

Navštevuješ Japonsko nejako pravidelne?

Jazdíme pravidelne, vždy raz za tie štyri roky v rámci IAF kongresu, takže boli sme 2004, 2008, 2012, 2016, potom mal byť kongres v roku 2020, ale bol zrušený kvôli Covid-u. Potom sme to nemohli vydržať, tak sme vyšli v tom roku 2023 hneď, ako sa otvorilo Japonsko a teraz sa chystáme v septembri/ októbri ako bude IAF summit 2024.

Počas poslednej návštevy si už cestoval po Japonsku?

V podstate cestujeme už od toho roku 2008. V roku 2008 sme boli v Osake, Kyoto, Tokyo a v Tanabe, kde sa kongres konal. Takže roku 2008 sme boli v Tanabe a okolí, kde sa to volá Kumano Hongu Taisha. V roku 2012 sme tiež cestovali. Boli sme v Kyoto a okolí, takže napríklad Nara, Himeji. Samozrejme Tokyo. Boli sme v prefektúre Ibaraki (predtym Iwama). Plus sme boli na tréningu v Iruma v Meishinkai Dojo, dojo čo založil Ikeda sensei a Kamei sensei v roku 1976 a obaja tréning viedli. To isté sme zopakovali v roku 2016 a teraz v roku 2023 sme tiež cestovali, boli sme napríklad, ja tomu hovorím povinná jazda, v Kyoto, v Nare a okolí. Špeciálne sme boli v Sekigahara, kde sa roku 1600 odohrala veľká bitka, ktorá na konci zjednotila Japonsko. Stálo proti sebe 200 000 bojovníkov. Sekigahara je také údolie, kde je uprostred vybudované múzeum a potom sme šli na elektrobicykloch po všetkých tých stanovištiach jednotlivých účastníkov bitky v tej vojenskej kampani. Boli sme v Kashima, odkiaľ pochádza Hojo a vlastne celá tá škola Kashima Shinden Jikishinkage ryu [a tiež Kashima Shin ryu a Kashima Shinto ryu]. Boli sme práve na mieste vzniku tej školy. Tiež sme sa zúčastnili tréningu s Kamei sensei-om v Meishinkai Dojo. Boli sme na hrobe Ikeda sensei-a, kde sme sa boli pokloniť jeho pamiatke. Boli sme v prefektúre Ibaraki na Aiki Jinja festivale [Aiki Jinja Taisai] 26. apríla pri príležitosti spomienky na O’sensei-a a druhého Doshu Kishomaru Ueshiba sensei-a, pri ktorej sa koná festival a taká šintoistická ceremónia. Bola tu celá rodina Ueshiba a plus tam boli takí vážení hostia ako prezident International Aikido Federation [Wilko Vriesman] a ďalší hostia, čo dávali také ratolesti ako obeť alebo poctu a pred Aiki Jinja na takom tom námestíčku bolo asi tisíc alebo tisícpäťsto ľudí.

Bol tu aj Hiroshi Tada sensei?

Rozmýšľam, ale nepamätám si ho tam. Naozaj neviem.

Čo ťa najviac baví na aikido?

Páči sa mi aikido po tej technickej stránke. Veľmi ma fascinuje technika aikido. To čo ma baví, je objavovať nové veci, kam sa to až dá posunúť. Špeciálne ma bavia tie paralely medzi jednotlivými technikami, či bez zbraní alebo aj so zbraňami. Hľadať prepojenia medzi technikami bez zbraní a technikami so zbraňou. Baví ma objavovať tie pozitíva a negatíva na úrovni rúk, te-sabaki alebo na úrovni celej paže, kamihanen a shimohanen, na úrovni nôh, ashi-sabaki a na úrovni celého tela, tai-sabaki, ako napríklad tenkan, irimi tenkan. Baví ma objavovať ten moment, že nie si ničím limitovaný, že to dáva slobodu a baví ma to brúsiť a leštiť do dokonalosti. Ja napríklad nemám problém cvičiť základnú elementárnu techniku Ikkyo, Kotegaeshi alebo Iriminage, čo je na 6. Kyu, čo je Shomenuchi Kiawase a Katatori Aihanmi a pokojne vydržím cvičiť tú techniku hodinu vkuse a hľadať ten moment, “ah”, teraz to bolo dobré, teraz som to cítil správne, teraz som to vybrúsil k dokonalosti.

Je niečo, v čom Ti aikido pomáha v každodennom živote?

V prvom rade ma aikido naučilo kultivovať tú vnútornú energiu, v zmysle, že spočiatku som bol také energické dieťa a naučilo ma to byť taký pokojný. To je niečo, čo naozaj využijem. To nie je, že by si človek povedal hm, začnem s aikido, robím ho dva tri mesiace a poviem, áno, teraz som pokojný. Musí sa do toho naozaj dospieť a to je vďaka tomu cvičeniu. A čo ma na tom baví je taká tá filozofia Budo. To, čo ma naozaj na tom zaujíma, je objavovanie Budo a princípov Budo. Jednak sú to tie elementy na fyzickej úrovni: ma-ai, kuzushi, kokyu a potom na tej mentálnej úrovni to metsuke, zanshin, ale samozrejme sú to veci, čo nevyužijem priamo v živote, ale využívam ich nepriamo, v tom zmysle, že mi dávajú istú mieru sebaistoty a sebadôvery. A tá sebaistota a sebadôvera ti dáva ten vnútorný pokoj, vnútorný mier. A úplne rovnako, to neviem, či je filozofia aikido alebo didaktického systému Ikeda sensei-a, vždy sa snažím hľadať momenty pozitív a negatív, takže keď sa niečo stane, tak si hovorím, nemohlo sa to stať opačne?, nemôžem to urobiť nejako inak? Rovnako ako sa v aikido môže urobiť ako Tenchinage, tak aj Genkeikokyunage, tak aj v živote sa pýtam, či si mám vybrať tú alebo tú cestu. Dá sa to urobiť aj inak? Lepšie?

Je niečo čo by si chcel odkázať ostatným aikidistom?

Aby úprimne cvičili a naozaj do toho dávali úprimne všetku energiu a všetko ostatné sa stane samo.

Ďakujem veľmi za rozhovor.

‹ predošlý | ďalší ›