Tada Hiroshi

Deň, keď som vstúpil do Ueshiba Dojo, od Hiroshi Tada

Prvýkrát, keď som počul meno Ueshiba Morihei Sensei, bol som v treťom alebo štvrtom ročníku základnej školy. Počul som ho od blízkeho priateľa môjho otca Yano Ichira (bývalý prezident Dai-Ichi Seimei) pri stole počas večere. Pán Yano bol vysoko hodnotený v Kendo a bol tiež predsedom All Japan Businessman’s Kendo Federation (全日本実業団剣道連盟).

„Ueshiba Sensei z Aiki-jutsu je najväčší Budo majster, ktorý žije. Je neporovnateľný ako Budoka.“

Povedal to a potom opísal svoje dojmy z tréningu, ktorý dostal od Ueshiba Sensei.

V minulosti sa v našej rodine odovzdával systém Kyudo nazývaný Heki-Ryu Chikurin-Ha Ban-Ha (日置流竹林派蕃派) a môj otec dostával rozsiahle školenie od svojho pradedka, už od útleho veku. Takže on a pán Yano často diskutovali o Budo a mal veľký záujem o to, čo sa nazývalo Aiki-jutsu.

V srdci dieťaťa som sníval, že jedného dňa budem môcť stretnúť a učiť sa od takého majstra. Žiaľ, s tým, že môj otec bol povolaný na vojenskú službu, vojnou a smrťou mojej matky, tomu mnohé udalosti zabránili.

V Showa roku 25 (1950), päť rokov po skončení vojny, bola každá časť Tokia stále pokrytá bojovými jazvami a spálenými siluetami. Väčšina Japoncov tej doby žila na milosť vĺn každého dňa, pričom mala nezmyselnú odvahu a zvláštny pocit o prechodnosti života, ktorý ma už neprekvapoval. Ja som sa na druhej strane venoval svojmu každodennému tréningu Karate v snahe potlačiť opakujúci sa pocit, že mi niečo v duchu chýba.

V tom čase som si spomenul na rozhovor o Ueshiba Morihei Sensei a Aiki, ktorý som počul od svojho otca, a rozhodol som sa hľadať viac informácií. Jedného dňa po tréningu sa rozhovor z nejakého dôvodu zmenil na Ueshiba Sensei a Aiki. Okrem toho, podľa známeho pána Takedu, ktorý bol kapitánom Karate klubu Waseda University, sa dojo Ueshiba nachádzalo v Ushigome Wakamatsu-cho. To bolo celkom blízko Wasedy.

Prijal som svoje nejasné túžby a nadšene som sa vybral do dojo Ueshiba, aby som videl Ueshiba Morihei Sensei, ktorý bol považovaný za bezkonkurenčného majstra.

Našťastie, dojo Ueshiba sa vyhlo poškodeniu vo vojne. Keď som vošiel cez kamennú bránu, dojo bolo po mojej ľavej strane a priamo naproti boli posuvné sklenené dvere do širokého vchodu. V dojo nikto nebol a keď som sa spýtal pri vchode, vyšla mladá žena. Bola to manželka súčasného Aikido Doshu Ueshiba Kisshomaru, Sakuko. Nepamätám si detaily po tom, čo som požiadal o povolenie prihlásiť sa, ale myslím, že som sa pýtal na veľa vecí.

Aj teraz si jasne pamätám odpoveď, ktorú mi pani Ueshiba dala na moje nezdvorilé otázky.

„Keď uvidíš otca, pochopíš, čo je Aiki.“

Potom vysvetlila, že cestuje, ale do Tokia sa vráti za dva, alebo tri dni.

„Myslím, že čoskoro prídu ľudia na tréning,“ povedala, keď ma pustila do dojo.

Dojo malo 60 tatami žineniek (*jedna tatami podložka má asi 3 x 6 stôp), každá s Ryukyu-Omote (*jemne tkaný kryt tatami). Na niektorých miestach bola tatami opotrebovaná, plocha asi 40 žineniek a zvyšok bol obklopený lesklými čiernymi drevenými doskami. Na strope boli hrubé priečne trámy, vpredu bola Kamiza asi 12 palcov vysoká, 18 stôp široká a 6 stôp hlboká (高さ一尺、巾三間、奥行一間). Visel tam veľký zavesený zvitok s maľbou draka. Na strane Kamizy bol stojan s niekoľkými jo (drevené palice) a drevenými bajonetmi. Na pravej stene boli zoradené menovky študentov a uprostred boli veľké hodiny. Pod tým bola študentská brána.

Po chvíli čakania začal trénovať silný mladík značnej výšky v modrom Kendo-gi a hakame a malý starší muž. Mladík mal 5. Dan v kendo, kapitán klubu Waseda Kendo Kikuchi Tokio (teraz žijúci v Otake a Kamaishi), a druhá osoba bol Kikuchi Ban, ktorý do dojo vošiel o niečo skôr. Keď som ich sledoval pri cvičení Katate-dori Tankan Kokyu, pomyslel som si, že toto je iné ako akékoľvek Budo, ktoré som predtým poznal.

To znamená využiť silu protivníka a splynúť s ńou do toku vlastnej sily. Zmeniť svoje telo tak, aby sa stalo jedným s partnerom prostredníctvom uvážených pohybov. Cítil som, že tu je iná koncepcia Budo.

Ueshiba Morihei Sensei sa vrátil do Tokia asi štyri dni po tom. V tom čase bola oficiálna prax s Waka Senseiom (teraz Ueshiba Kisshomaru Doshu) na jednu hodinu od 6:30 ráno. Ešte stále tu bolo, len niekoľko ľudí, ale všetci boli nadšení tréningom a pokračovali sme v cvičení tak dlho, ako nám to dovolili.

To ráno sme trénovali znova až do 10:00 a keď sme vyšli na avenue pri Nuke-Benten, videli sme dvoch ľudí, ktorí sa zdali, že práve vystúpili z odchádzajúceho Toden (*Metropolitná elektrická železnica), jeden v kimone a druhý v študentskej uniforme. Kikuchi Tokio-san povedal: „O-Sensei sa vrátil. Tada-kun, poď sem.“ a ja som bežal dopredu. Keď Kikuchi-san skončil so svojím pozdravom, predstavil ma: „Sensei, toto je Tada-san, ktorý práve vstúpil do dojo“.

Poklonil som sa a keď som zdvihol hlavu, videl som, že Sensei ma intenzívne pozoruje v mojej študentskej uniforme. Sňal si klobúk a povedal: „Ja som Ueshiba“ a zdvorilo sa poklonil, čo ma ohromilo.

Pozerajúc sa na veľkého učiteľa, o ktorom som tak dlho počúval, pred sebou som úplne nerozumel čo sa deje – ale bolo to ako vidieť sen, ktorý som nosil tak dlho hlboko vo svojom srdci, ktorý sa zjavil predo mnou. Naplnilo ma to úžasným pocitom.

Sensei bol vysoký len po moje prsia. Mal tvár plnú hlbokých vrások, vysoké lícne kosti a veľký nos. Myslel som si, že jeho veľké jasné oči mali trochu zvláštnu farbu. Jeho dlhá biela brada padala na jeho hruď. Vzali sme Senseiho Otomo, Kamizono-san z Waseda Science and Engineering Department, z avenue dolu k miestu, kde sa malá cesta otáčala a rozlúčili sme sa.

Na druhý deň začal tréning senseia Ueshibu Moriheia modlitbami k Kami. Nikto z tých, ktorí dostali Senseiho učenia, nemôže zabudnúť na rezonanciu týchto šintoistických modlitieb, ktoré sa ozývali dojo. Keď si predstavujem Senseia tak, ako som ho videl zozadu v tom čase, jasne cítim, že Senseiove božské techniky sa zrodili prostredníctvom spojenia s Kami.

Sensei prišiel do stredu dojo, vyhrnul si rukávy svojho keiko-gi, a natiahol ruku k jednému zo študentov, ktorí stáli pred ním. Ten človek vstal a vykročil dopredu, akoby ho priťahovala magnetická sila. Videl som, že hneď ako sa chytil oboch Senseiových rúk, bol už hodený. Sensei hádzal študentov jedného po druhom a potom natiahol ruku aj ku mne. Vstal som a vykročil dopredu, ale aj keď som si myslel, že sa oboma rukami chytím Senseiových rúk so všetkou svojou silou, už som padal. Počas celého tohto diania bol Sensei úplne tichý.

Senseiov tréning často začínal týmto spôsobom. Keď som prvýkrát vstúpil do dojo, považoval som za záhadné, že aj pri všetkých tých rôznych druhoch tréningu tomu mohol môj sempai (starší študent) rozumieť, bez ohľadu na to, že Sensei nepovedal ani slovo.

Avšak časom som si uvedomil, že tí, ktorí nemohli pochopiť, čo Sensei robil bez toho, aby im to bolo povedané, nebudú prijatí ako študenti.

Senseiov tréning priniesol do dojo zvláštnu atmosféru. Bol to pocit, akoby dych celého dojo splynul so Senseiovým dýchaním.

Keď som prvýkrát dostal inštrukcie, cítil som, že  „Ueshiba Sensei je mimoriadne pokročilý inštruktor“. Môže sa to zdať ako akýsi neohrabaný, alebo drzý spôsob, ako vyjadriť svoje pocity voči Senseiovi, ale toto je to, čo mám na mysli.

V tom čase kolovali medzi študentmi na Waseda University fámy o Ueshibovi Senseiovi, ktoré hovorili o niečom, čo bolo úplne iné ako ostatné moderné Budo. O budo, ktoré využívalo skutočné bojové techniky z dávneho jujutsu. O bujutsu-kovi s tajomnými schopnosťami, ktoré moderné cítenie nedokázalo pochopiť – o veľkom majstrovi z dávnych čias Japonska, ktorý sa objavil v tomto svete.

Avšak keď som sa skutočne stretol s Ueshibom Senseiom, v istom zmysle bol oveľa modernejší ako akýkoľvek iný budo-ka alebo športovec, ktorých som do tej doby stretol. Stabilný rytmus Senseiovho pohybu a jeho zložitost a sila zanechali silný dojem. Avšak viac ako čokoľvek iné bola uprostred pohybov, ktoré by mohli okamžite zložiť protivníka v skutočnom boji, vrúcna atmosféra, ktorá obklopovala duše všetkých v dojo. Možno som cítil, že ak by sa ľudia vyvíjali, stali by sa takými ako tento Sensei.

………..A teraz, po 40 rokoch, sa Aikido rozšírilo do krajín na celom svete a každým rokom naberá na popularite. Ja sám som, pred dvadsiatimi rokmi, v roku olympiády v Tokiu, odišiel do Európy a strávil tam niekoľko rokov šírením a vyučovaním Aikida. Odvtedy sa každý rok vraciam trénovať.

Keď sa na Japonsko pozerám zvonku, naozaj chápem, že je to učenie Senseia Ueshibu Moriheia, ktoré ukázalo Cestu Aikida, ako hmotného vyjadrenia tradičnej kultúry Japonska.

Praktická podstata východnej filozofie, ktorá sa tak ťažko preskúmava v súčasnej široko rozšírenej konkurencii Budo – metódy tréningu Energie/Mysle/Tela a vedeckého tréningu techník v bojových umeniach, kombinované ako jeden nedeliteľný tréningový spôsob, sú pokladom Aikido.

Práve kvôli tomu môže byť Aikido súčasťou ľudského výskumu a bude sa ďalej rozvíjať aj potom ako vstúpime do 21. storočia.

Verím, že tomuto musíme venovať náležitú pozornosť a pokračovať v zvyšovaní a zintenzívňovaní našich tréningov.

(Hombu Shihan, Associazione di Cultura Tradizionale Giapponese = Zakladateľ Talianskeho Aikikai – Hlavný inštruktor)

Uverejnené v „Aikido Tankyu“ číslo 4 – 10. júla, Heisei rok 4 (1992)

DODATOK 

Z vyššie uvedeného je jasné, že stať sa študentom Morihei Ueshibu znamenalo strmú krivku učenia! To bolo tiež spomenuté v rozhovore Stana Pranina s Hiroshim Tada na webovej stránke Aikido Journal – veľmi odporúčané získať viac informácií o tejto významnej postave povojnového Aikido.

Anglický originál preložený z japončiny Christopherom Li.