Tada Hiroshi

Prvú časť si môžete prečítať tu ›

Druhú časť si môžete prečítať tu ›

Tretiu časť si môžete prečítať tu ›

Štvrtú časť si môžete prečítať tu ›

Tada: Je to Kōbō-Daishi.

Uchida: Ach, to by som nevedel. Myslel som, že to bol niekto iný.

Tada: Saichō a Kōbō-Daishi. Hieizan (比叡山 / Mt. Hiei) a Kōyasan (高野山 / Mt. Koya).

Dokonca aj v budo, majster Iizasa Ienao (飯篠家直) z Katori Shinto Ryu (香取神道流) sa napokon stal šingonským mníchom.

Všetci zakladatelia popredných ryu (škôl; pozn. prekl.) bez výnimky sa uchyľovali do svätýň a chrámov za účelom asketického tréningu v rámci duchovných cvičení. Japonské budo má dlhú históriu v ezoterickom budhizme a neskôr po ére Kamakura v zene, a to všetko na pozadí šintoizmu. Vďaka tomu boli schopní dosiahnuť hlboké pochopenie ducha aj techniky.

Uchida: Kukai tiež zakúsil tréning Shugendo (修験道), je tak?

Tada: Keď Kukai odišiel do Xianu, tak to, čo tam študoval, bola joga. Dnes je po celom svete rešpektovaná ako veda o mentálnej koncentrácii. Princípy radža jogy sa do Japonska dostali už pred viac ako 1000 rokmi. A na budo mali veľký vplyv. Preto, ak si dohľadáte Shin-Shin Toitsu-ho od Tempu Sensei-a, ktoré vysvetľuje východnú teóriu a prax vzájomných vzťahov tela a mysle modernou rečou, môžete potom čítať a dobre pochopiť aj tradičné zvitky (伝書) o  budo.

Ak tomuto nerozumiete, tak potom, keď čítate knihy o histórii budo alebo tradičné zvitky o budo, môžete síce porozumieť znalostiam, ale nebudete chápať ako tieto priviesť k životu v modernej praxi budo. Nielenže neporozumiete, ale nadobudnete i mylný dojem, že bojovníci sa v minulosti spoliehali na Budhu, či bohov, boli poverčiví, či verili nevedeckým vysvetleniam.

Uchida: Keď sledujem videá kobudo (okinawské bojové umenie so zbraňami; pozn. prekl.), techniky školy Katori Shinto, ktoré sa vraj nezmenené predávajú už 600 rokov, sa zdajú byť extrémne rýchle a racionálne.

Tada: Väčšina škôl Katori Shinto ja naviazaná na shihan-a Risuke Otake (大竹利典). Môj študent Hironobu Yamada (山田博信) tam trénoval a získal inštruktorský certifikát.

Uchida: Je veľa rôznych škôl kobudo, ale počet praktikujúcich študentov klesá.

Tada: Je ich každým rokom menej a menej.

Uchida: Malo by byť aikido považované za kobudo?

Tada: Nemyslím si. Avšak daito-ryu by ním byť mohlo. Aikido je moderné budo odvodené od Morihei Ueshiba sensei-a. Z toho dôvodu argument, že “aikido je kobudo, takže ak sa pretransformuje na šport, osvieži ho to”, je podľa mňa spiatočnícky.

Spraviť z aikido šport, by ho vrátilo o 50 – 100 rokov späť. Jigoro Kano sensei bol výnimočný pedagóg. Avšak Kano sensei založil Kodokan džudo pred viac ako 100 rokmi. Dnes, keď sme len na skok od 21. storočia, nemyslím si, že by bolo múdre orientovať sa jeho prácou a spraviť z aikido súťažný šport. Súťaž nie je jedinou metódou modernizácie.

Ak sa pozrieme na svetovú situáciu, je jasné, že ázijská metodika tréningu, ktorú nám zanechali naši predkovia, má zásadný význam. Hovoril som o tom už predtým…

Naši predkovia nás naučili o svete disciplíny tela a mysle, ktorá nemôže byť nijakým spôsobom pretavená v súťažný šport.

A bol to práve Morihei Ueshiba, ktorý na to poukázal, ale stále to veľa ľudí nevie. Odteraz je dôležité vysvetľovať aikido spôsobom, ktorému porozumie i laická verejnosť. Aj v aikido ako fyzickom tréningu je dôležité pri napredovaní tomuto bodu rozumieť. Ak nie, nezaslúžime si rešpekt zahraničných aikido cvičencov so zdravým rozumom.

Uchida: V každom prípade si myslím, že aikido má veľký vzdelávací benefit. Myslím si, že by bolo dobré formálne zahrnúť aikido do osnov telesnej výchovy na stredných a vysokých školách, popri kendo a džudo.

Tada: To už sa zrealizovalo. Od apríla začnú prípravy.

Uchida: Naozaj? To som nevedel.

Tada: Nevedel? Ministerstvo školstva to už komunikovalo. Myslím, že potrebujeme niekoho s 3. danom a vyšším, s učebným plánom a programom. A môže sa to okamžite realizovať. Ako súčasť učebných osnov alebo krúžku. Zdá sa mi, že stredné školy začali minulý rok a vysoké školy začnú tento rok. Zatiaľ však nepreukázalo veľa ľudí záujem.

Uchida: Vážne? Nemyslíte, že v budúcnosti záujem porastie? Tí v aikikai musia vytvoriť základný program.

Tada: Z dôvodov, ktoré nikomu nedávajú zmysel, sú niektorí ľudia proti duchu budo.

Uchida: Niektorí ľudia sú proti?

Tada: K pojmu „duch budo“ (武道の精神性). K ceste ducha v japonskom budo vedú dve hlavné duchovné cesty. Tak, ako je lano vyrobené z dvoch prepletených povrazov, tak sa i tieto dve cesty navzájom prepletajú. Tí, ktorí študujú tieto cesty, ich nazývajú „Shingaku no Michi“ (心学の道) a „Shinpou no Michi“.

Jedna sa označovala ako bushido (武士道). Etika, ak chcete. Počas stability v ére Tokugawa, keď bol nastolený feudálny systém, bolo nevyhnutné, aby boli bojovníci, samurai -i/ bushi (武士) pripravení kedykoľvek zomrieť za svojho pána a bujutsu bol prostriedok výchovy k tomuto cieľu. Bujutsu je povolanie bojovníka a ukázalo sa ako veľmi efektívne pri výučbe techniky neustále čeliť smrti. Potom, po ére Meiji a až po éru Showa, toto učenie prevzali myšlienky „lojality a vlastenectva“ (忠君愛国). Hoci sme videli, ako sa to všetko po vojne rozpadlo a zmizlo… Táto cesta však bolo niečo, k čomu sa podľa vtedajšej spoločnosti snažili ľudia zvonku využiť budo. Samotné budo nie je niečo, čo nosíte v sebe. Dnes sa táto cesta zmenila na hmlu a dá sa povedať, že zmizla. Neexistuje žiadna formálna výchovná metóda – „Ľudia, žite takto!“ – ktorú môže každý v spoločnosti rozpoznať a uznávať ako silný, ideálny vzor človeka. Samozrejme, dá sa povedať, že jednou z charakteristík mentálneho tréningu budo je správna etiketa a spôsoby, ale aj keď je to svojím spôsobom dobré, nie je to niečo, čo by sa obmedzovalo len na tréning budo.

Potom je tu ešte jedna cesta, vnútorná cesta (metóda), ktorú skutočne vyvinulo japonské budo. Ako som už spomenul, bola inšpirovaná asketickým tréningom v tantrickom budhizme, zene a šintoizme, pretavená prostredníctvom zmyslov mentálnej koncentrácie, ako by ste povedali; cesta sa vyvinula zo spôsobov ovládania a používania mysle ako vedy o mentálnej koncentrácii. Verím, že v nadchádzajúcom období to bude mať enormný význam.

“Bushido“ je vonkajším prejavom spoločnosti. Preto sa mení spolu s dobou. Keď sa skončila éra samurai -ov, „bushido“ sa tiež stalo záležitosťou minulej slávy, bolo to skutočne úžasné, ale stalo sa niečím abstraktným. Ak príde na pojmy „Lojalita a vlastenectvo“ (忠君愛国), aj tie sa ľahko zmenili po prekročení hranice 20. roku éry Showa, 15. augusta (poznámka: 15. augusta 1945, cisár Hirohito oznámil kapituláciu Japonska). V tom čase som bol študentom štvrtého ročníka strednej školy (teraz by to bol prvý ročník strednej školy) a bolo šokujúce vidieť, s akou ľahkosťou vzdelávanie úplne zmenilo smer (smiech). Inými slovami, menilo sa s dobou. Taká je táto etika. Inými slovami, všetky sú relatívne.

Na druhej strane, aj keď sa doba mení, tá druhá cesta nie. “Čo sú ľudské bytosti, čo je vesmír?” Pretože toto sú korene vášho pohľadu na svet, vášho ideálneho pohľadu na život. A to má zásadný význam pre skutočný prúd (tok) japonského budo.

Táto dôležitá cesta sa však do značnej miery stratila počas reformácie Meiji. Nová vláda Meiji prijala protibudhistické hnutie a opatrenia na konsolidáciu svätýň v duchu myšlienky “Opustiť Áziu, vstúpiť do Európy” (脱亜入欧). Tantrický budhizmus, ktorý sa považoval za najviac poverčivý zo všetkých smerov, bol zvlášť zakazovaný. Dôsledky týchto opatrení mali ďalekosiahly účinok.

Pretože cesta aiki bola otvorená prostredníctvom z misogi zrodených vhľadov Morihei Ueshiba sensei-a, ktorý sa narodil a študoval v Kii (poznámka: polostrov Kii, kde sa nachádza Wakayama), k duchu tradičného skúmania spôsobov ovládania a používania mysle a metód ich samotného využívania v tele, sa pristupovalo dôležito. To je zásadný bod a tiež dôležitý kľúč k budúcemu rozvoju aikido. Tento duch nie je len japonský, ale je to duch, ktorý komunikuje so svetom a je duchom, ktorý prispieva k mieru v dnešnom svete.

Nie je to však niečo, čo by sa dalo poznať len vágne, musíte byť tiež plne oboznámení s konkrétnymi tréningovými metódami týkajúcimi sa tejto metódy zmýšľania o mysli, tele a technike. Jednoducho povedané, je to to isté, ako presne vedieť „v akom vlaku som a kam ide“. Inak povedané, väčšina ľudí jednoducho naskočí do vlaku bez toho, aby tušili, kam idú.

Uchida: Proste sme si mysleli, že veci budú ok, ak budeme nasledovať učiteľa…

Tada: To je v poriadku. Ak to robí jedna skupina. Dokonca aj keď poviete: “Toto budem robiť”, nie je to možné. Postupujete po ceste aj bez toho, aby ste si to uvedomili. Tak to proste je. Nezmýšľal som tak, ako dnes, keď som začínal. Ueshiba sensei, Tempu sensei, Ichikukai, pôsty, skúsenosti v Európe… krok za krokom.

Uchida: Aký bol Ichikukai? Tesshu Yamaoka (山岡鉄舟)…

Tada: Ichikukai bola zenová a misogi tréningová skupina založená členmi veslárskeho tímu Tokijskej cisárskej univerzity spolu s Tetsuju Ogura (poznámka: 小倉鉄樹, posledný žiak slávneho šermiara a kaligrafistu Tesshū Yamaoku). Tesshū Yamaoka sensei zomrel 19. júla, a skupina sa stretávala každý mesiac práve 19. dňa, preto dostala názov „Ichi“ („1“) „ku“ („9“) „kai“ („združenie“). Neskôr sa formálne začlenila ako organizácia. Keď som začínal, sídlila v starej budove v Nakano v Nogatamachi, ktorá bola postavená dávno pred zemetrasením Taishō (poznámka: Veľké zemetrasenie v Kanto v roku 1923).

Tetsuju Ogura sensei bol považovaný za posledného uchi-deshi (učeň bojového umenia na plný úväzok; pozn. prekl.) od Tesshū Yamaoka. Pôvodne sa zapísal na štúdium šermu, ale Tesshū sensei mu povedal, že budúcnosť patrí svetu ducha a že by sa mal venovať zenovej praxi. Preto odišiel do Kyoto a stal sa žiakom zenového budhizmu.

Japonská maliarka Yuki Ogura (小倉遊亀) sensei bola manželkou Tetsuju Ogura Sensei-a.

Tetsuju Ogura sensei napísal knihu s názvom „Môj učiteľ“ (俺の師匠), ktorá sa považuje za najpresnejšiu biografiu Tesshū Yamaoka sensei-a. Ako som už spomenul predtým, do Ichikukai Dōjō ma priviedli bratia Yokoyama-ovci.

Uchida: Ako vyzerali tréningové metódy?

‹ predošlý | ďalší ›